Hold kráse
Kamkoľvek sme išli, Milan mal vždy so sebou ostrý nožík a záhradnícke nožnice. A občas aj maličký rýľ. To kamkoľvek totiž zvyčajne znamenalo do prírody. Do lesa, k vode, ale aj na haldy kameňov a kamienkov, na kopce či lúky, k remízkam uprostred polí alebo len tak za mesto. Všade, kde kypel nekamuflovaný život. A krása. Milan vedel objaviť oboje, a aj tam, kde na prvý pohľad nebolo nič. A vedel to objaviť v každom období roka a za každého počasia.
Nožík alebo nožnice sa potom hodili nielen vtedy, keď práve nebolo také, aby sa dalo sadnúť vonku s maľovacím etudnikom, ktorý si pred rokmi dal priniesť z Ruska. Kus prírody (ale len ak vedel, že jej tým neublíži) si nosil domov z ciest do okolia Trenčína, ale aj každého mesta či dediny, kam ma sprevádzal na mojich služobných cestách. Na cestách povedľa lesov či lúk alebo polí podchvíľou vyskočil zo staručkého oltcita, lebo zbadal čosi krásne. Vyskočil a stačilo pár minút, a už sa vracal s celými náručami poľných kvetov, halúzok, v zime konárikov so zabudnutými šípkami, trnkami či hlohinkami.
Občas pridal aj pekné kvety, na ktoré sa mu žiadalo dívať aj doma v záhrade, potom ich opatrne zasadil a s napätím čakal, či sa ujmú. Jedny z najobdivovanejších boli kvety, ktoré nazval súčanské a chodil ich nedočkavo vyzerať do chotára okolo Hornej aj Dolnej Súče od skorej jari. Sklamanie, ak ich nenašiel tak skoro, ako dúfal, však vždy rýchlo hodil za hlavu, pretože aj keď pôda ešte zdanlivo spala, na kopnejúcich vŕškoch bolo vždy čo obdivovať.
A Milan obdivovať vedel. Nefalšovane úprimne a s pokorou k prírode, ktorej zázračnosti sa nevedel dosýtiť. „Som trochu na slnku a likvidujem púpavu. Sem-tam aj nechám, lebo tie kvietky sú predsa len pekné. Keď je tak pekne, chcel by som ťa mať tu,“ napísal mi v poslednú jar svojho života, o ktorej sme dúfali, že bude prvá po vyliečení zhubnej choroby. „Mohli by sme ísť do prírody. Všetko kvitne. Aj v záhrade. Dobre sa vyspi a príď.“
Keď som potom alebo aj inokedy prišla a on sa cítil aspoň trošku lepšie a vládal, vybrali sme sa tam, kam ho ťahalo najviac – do okolia Trenčína. Vtedy prichádzali k slovu jeho záhradnícke nožnice aj ostrý nožík. Ak sa chcel dostať ku krásnemu kvetu, nijaká jama nebola prihlboká ani vŕšok privysoký, aby ich neprekonal, a naprekážala mu ani nijaká húština.
A keď sme sa vrátili, boli kvety, kamienky a všetko, čo si z cesty doniesol, jeho prvá starosť. V okamihu, s rýchlosťou stvoriteľa, zaplnil všetky možné vázy, misky, kútiky, plochy, stolčeky, aby sa mohol dívať a kochať. A ja som vedela, že o týždeň ma bude čakať ďalší obraz.
Milan však mal talent krásu nielen vstrebávať, zachytiť, ale aj vytvárať. Stačilo niekoľko minút a z poľných kvetov urobil kytice rozochvené do pôvabnej nehy alebo do vášnivých gejzírov stoniek plných farieb; gejzírov vybuchujúcich plodivou energiou všetkých možných štiav zeme. Ale hold vzdával aj skromným ratoliestkam, ktoré zvyčajne obliekal do najvzácnejšieho starého skla, aké doma našiel. Lebo sklo rovnako ako kamene, ktoré zbieral, kam sa pohol, bolo ďalšou jeho veľkou láskou a vášňou. Obdivoval jeho tvary, lom svetla, ale aj podobu s čírosťou vody, ktorá ho fascinovala, kdekoľvek na ňu naďabil. A uctieval v ňom aj silu a čistotu ohňa, ktorý volal televíziou chudobných a do ktorého sa nesmierne rád díval. Ale najmä si v skle vážil prácu, ktorá ho menila na užitočné a pekné veci.
Toho všetkého mal stále plnú hlavu, plné oči a plné obrazy. Za najúžasnejšie námety totiž pokladal to, čo nám nadeľuje život. Na žitie aj na umenie. A krajiny, kytice, zátišia, ktoré maľoval a kreslil znova a znova až do vyabstrahovaného pocitu krásy, sú rovnako ako jeho akty, duchovia či biblické námety stále rovnako príťažlivé. A ja ani po rokoch nemusím meniť nič z toho, čo som o nich napísala pred siedmimi rokmi, keď ešte žil:
Obrazy Milana Chvílu sú ako magnet. Ak sú nablízku, nemožno sa na ne nedívať. A čím viac sa dívate, tým viac sa vám žiada. Vábia ako túžba, ktorá Alicu z krajiny zázrakov lákala uvidieť, čo je za zrkadlom. Vábia objaviť, aký zážitok prinesie Chvílovo videnie chvíle, v ktorej sa obraz plný zdanlivo celkom obyčajných vecí rodil tentoraz. Už dva pohľady po sebe totiž stačia, aby ste zbadali, že ten istý jeho olej, pastel, či kresba tušom, sú zakaždým iné. Odpovedať na otázku, prečo je to tak, sa nedá. Ich fluidum je nedefinovateľné. Pri každom pohľade vás pohltia. Zmocnia sa vášho vnímania a zavedú vás hlboko do vášho ja. Do krajiny, o ktorej ste možno doteraz veľa nevedeli. Farebné zážitky Milana Chvílu vám ju odkryjú, prinesú uvoľnenie a zvláštny pokoj pozývajúci hľadať, čo je za zrkadlom.
Marta Moravčíková, 2007
Z katalógu k výstave v Trenčíne, 27. 11. 2007 – 4. 1. 2008