Lyricky mrazivá poetickosť
(Obrazy a kresby)
Obrazy vždy boli, sú a budú plné skrytých významov. Zakliatych do vypovedaných, často neopísateľných dojmov, pocitov, šifier a znakov vytvorených z línií, farieb a tvarov. Sú plné tajomstiev a prekvapení. Často nás priťahujú zdanlivo neprekonateľnou silou, aj keď im „nerozumieme“. Neraz bývajú silnejšie ako skutočnosť, hoci z nej vychádzajú a aj sa k nej vracajú.
Tak ako v prípade Milana Chvílu (1944 – 2005), maliara, ktorý od nás odišiel náhle, ale nechal nám tu svoje obrazy. A kresby. Rozkrývajú umelcovo posolstvo, ktoré je pre mnohých neznáme. Prezentované umelcovo dielo sa snaží poukázať na premennosť hodnôt výtvarného diela v plynutí času, ale aj na jeho duchovnú svojbytnosť a nezávislosť od časopriestorových limitov ľudskej existencie. Deje sa to v súradniciach poznania, že v umení vždy išlo o obsiahnutie dimenzie slobody, a tým aj o odhodlanie prekročiť hranice daného, zdanlivo nemenného bytia s ambíciou vstúpiť do neznáma.
Kolekcia obrazov a kresieb Milana Chvílu, ktorú pri treťom výročí jeho smrti predstavila Mestská galéria v Trenčíne – na pohľad monotematická – s rozmanito variovanými motívmi zátišia s kyticami kvetov aranžovaných v rozličných zostavách spolu so sklenými pohármi, fľašami a predmetmi, ktoré nás obklopujú sťa mlčanliví svedkovia ľudského bytia a konania pripomína, že všetko, čo sa v týchto dielach odohráva, je „širokospektrálny“ pohyb života. Presnejšie, motív života a jeho premien, predovšetkým však záznam maliarovej mysle a jeho pocitov odvíjajúcich sa v dimenziách jeho vnútorného sveta. Sú to súradnice jeho samoty, ale aj túžby po živote, ktorá z nej vyviera niekedy až eruptívne. Ako by chcela upozorniť na onen neúprosný fakt, že život sám sa maliarovi pomaly začína vymkýnať z rúk.
A tak máme niekedy pri pohľade na ne dojem, že to, čo sa odohráva na Chvílových obrazoch je plné paradoxov. Na jednej strane svet skutočnosti vnesený do obrazu „odtiaľ zvonka“, na druhej votkaný do reality maliarovho „súkromného“ sveta plného rozjímania a kontemplácií o živote, o tom, aký vlastne je a aký by mohol byť. Aký by ho maliar chcel vidieť. Sám. Bez pretvárky. Bez toho, aby upadal do sentimentálneho, odťažitého vajatania nad reflektovaním vlastných bolestí. Svet Chvílových obrazov je svet dráždivých farebných konfigurácií, a zároveň harmonizujúcich a upokojujúcich vášní.
Je to iný svet ako svet našej všednej reality, pritom však svet, ktorý je s ňou, s touto všednosťou a z nej vyplývajúcou skúsenosťou, konfrontovaný. Je iba na nás, či sa s ním dokážeme vyrovnať, alebo identifikovať. Aj preto nedokážeme pred obrazmi Milana Chvílu stáť len tak, len chvíľu. Priťahujú nás. Pretože sú to obrazy, ktoré pred nami svoju výtvarnú presvedčivosť a čistotu zrazu zastierajú akýmisi grafickými inotajmi, tajomnými trojuholníkmi, štvorcami a kruhovými formami, ktoré majú – tak ako vždy v dejinách umenia – svoje opodstatnenie. Prapríčiny ich skutočného uplatnenia v maľbe a kresbách pozná iba on sám – maliar. Tam vo večnosti. Aj preto nás jeho diela – obrazy a kresby – zahaľujú imaginatívnym závojom ticha. Nie je to náhoda.
Milan Chvíla sa výtvarnému umeniu venoval odmalička. Absolvoval školu umeleckého priemyslu v Bratislave (prof. Teodor Lugs). Na slovenskej výtvarnej scéne sa etabloval v 60-tych rokoch minulého storočia. Spočiatku sa rozhodoval medzi maľbou a textilným výtvarníctvom. Napokon sa paralelne venoval obom týmto disciplínam. Možno povedať, že už od začiatku mal veľký cit pre farbu a tvar. Vyjadroval sa totiž čisto maliarskymi prostriedkami. Napriek tomu, že sa v tom čase ocitol v okruhu smerovaní, ktoré – povedzme si úprimne – maliarstvu už nedávali veľkú nádej na prežitie. Ba v rámci aktuálnych dobových súvislostí výtvarného umenia mu niektorí dokonca predpovedali skoré úmrtie.
Milan Chvíla však sám kráčal ďalej s obrazom v centre svojho záujmu ako „zasnený vizionár“, ktorý si budoval vlastnú výtvarnú cestu. Ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie.
Dnes, keď svet znovuobjavuje obraz ako maliarsky fenomén, patrí Chvíla k tým, ktorých treba oceniť najmä za to, že nezaváhali, keď sa ono „byť maliarom“ prestávalo nosiť. Nezaváhal vtedy ani potom. Ostal sám sebou. Nikdy ho nelákala účasť na rôznych manifestačných prezentáciách toho ktorého hnutia či názorového pnutia. Nepriťahovali ho nijaké skupinové snahy. Jeho maliarske vystúpenia na verejnosti možno hodnotiť ako príchod „lyricky mrazivej poetickosti“, potom zasa ako „maľbu identity, harmónie a kontrastov v jednom celku“. Myslím, že je to výstižná charakteristika, na základe ktorej možno jeho tvorbu v rozpätí slovenského výtvarného umenia 20. storočia zaradiť do kontextu novej maliarskej a kresliarskej expresívnej lyriky.
Expresívno-lyrický kontrapunkt je, zdá sa, to najzákladnejšie, čo sa dá z Chvílových obrazov a kresieb vyčítať na prvý pohľad. On sám je však zároveň racionálny maliar, alebo maliar racionality, poučený na profesionalite veľkých majstrov štetca minulosti, ale aj na priekopníctve novofiguratívnych tendencií alebo úsilí predstaviteľov transavantgardy 80-tych rokov minulého storočia. Je v určitom zmysle mystik, v ktorého tvorbe – v obrazoch a kresbách z uplynulých rokov, tak ako boli prezentované na jeho posmrtnej výstave – akoby sa skrývalo čosi z modiglianiovskej a ciacomettiovskej buričskej nezvládnuteľnosti. Ako umelca ho charakterizuje na jednej strane nepokoj, na druhej vznešená citlivosť a elegancia.
Napokon, maliar Milan Chvíla to potvrdzuje celým svojím dielom. Lyrickým kontrapunktom svojich obrazov a kresieb, v ktorých sa rozpráva sám so sebou, a kde kráča ruka v ruke poézia s fantáziou, znalosť výtvarného remesla so sklonom k metafyzickej nadsádzke či skrytým podtextom motívu. To všetko v súhre reálneho a ireálneho, prisudzujúc vlastný primát tvorby snahe o senzuálne znásobenie pocitu ukotveného „na chvoste myšlienky“. V tom spočíva modus vivendi tvorby Milana Chvílu, jej takpovediac imaginácie zjavenia. Tvorby maliara, ktorý pochádzal z Trenčína, ktorý bol dlhé roky doma v Bratislave a ktorý sa napokon do Trenčína vrátil a tam aj zomrel. Potichu, bez rozlúčky.
Výstava v trenčianskej Mestskej galérii bola po dlhšom čase druhá, ktorou sa Milan Chvíla, aj keď už po smrti, prezentoval na trenčianskej pôde. Doplnila pohľad na jeho celoživotné dielo prostredníctvom výberu kolekcie umelcových maliarskych a kresliarskych prác. Nie, nie sú to diela, ktorými by autor chcel nasilu meniť svet. Ten sa mení sám. Prečo by ho však nemal sprevádzať aj iný svet? Svet plný hieroglyfov nášho poznania, svet zložený z čriepkov každodennej „neskutočnosti“, svet trinástej komnaty, ktorú keď otvoríme, uvidíme „...rozbúrené ticho namaľované medzi žiarivými hviezdami“.
Ľubomír Podušel, 2007
Z katalógu k výstave v Trenčíne, 27. 11. 2007 – 4. 1. 2008