Človek človeku rukojemníkom
Marta Moravčíková Hillová
Zatiaľ ešte stále viac nemocničný ako civilný príbeh Adama Ch., s ktorým sme sa zoznámili začiatkom jesene, pokračuje. Práve preto sú aj v tomto prípade mená hlavných aktérov a niektoré reálie zmenené či symbolické. Všetky ostatné fakty v ňom sú však stále identické so skutočnosťou.
"Ukázala si to aj nejakému inému lekárovi alebo sestre?" spýtala sa ma po prečítaní reportáže Ako čo najlepšie zomrieť, ktorá vyšla v Slove, kamarátka, vďaka ktorej sa k Adamovi Ch. po piatich rokoch márnych návštev viac ako desiatky lekárov konečne dostala pomoc. Keď som ju ubezpečila, že nie, s úľavou konštatovala, že je to dobre. "Je to síce z reálneho života a je to pravda, ale obávam sa, že by to brali ako útok," dodala. "A potom by mu sestričky už možno nedali ani tú šestku."
Šestka je veľkosť kanyly, ktorej prostredníctvom dýcha pacient po vyoperovaní hrtana a Adamovi Ch. ju pri jeho ďalšom pobyte v nemocnici omylom dali namiesto osmičky, ktorú mu naordinoval lekár. Keď sa prostredníctvom zápisníka a posunkov, lebo pri laryngektómii prišiel aj o rakovinou zasiahnuté hlasivky, dožadoval väčšej, pretože cez šestku sa mu ťažko dýchalo, poklopala si sestrička po čele a odbila ho konštatovaním, že je "italiano".
Prečo sa však Adam Ch., ktorý už rezignoval na liečbu, ocitol zase v nemocnici?
Poplach
Od rozhodnutia ignorovať po vyoperovaní rakovinového nádoru z hrtana a hlasiviek ďalšiu liečbu neprešli ani štyri dni, keď bolo v Adamovom živote zrazu opäť všetko inak.
Rádioterapie sa vzdal, pretože v nijakom zariadení sociálnych služieb sa nenašlo miesto pre jeho bezmála deväťdesiatročnú Alzheimerovou demenciou ťažko postihnutú mamu. Starostlivosť o takúto ťažkú pacientku, ktorej treba nielen variť, kŕmiť ju, prať na ňu, žehliť, podávať jej lieky, upratovať po nej, ale aj ju prebaľovať, strážiť ako malé dieťa, a sledovať všade, kam sa pohne, sa totiž vylučuje nielen s denným dochádzaním na ožarovanie. Vylučuje sa aj s momentálnou Adamovou kondíciou, ktorú rapídne oslabili operácia i začiatok rádioterapie. O dlhom, márnom boji s chorobou, na ktorú sa pre ľahostajnosť lekárov prišlo veľmi neskoro, ani nevraviac. Lenže iné, ako sa znova pokúsiť o mamu postarať, mu nezostávalo. Hospitalizovaná nemôže byť donekonečna.
Do nemocnice vo vzdialenom meste, kam starú paniu na čas jeho operácie prijali len preto, že tam na geriatrii pracuje kamarátka jeho známeho, však už ísť nestihol. Jeho choroba si vybrala ďalšiu daň.
Práve strihal staré, na mnohých miestach už deravé plachty na provizórne plienky, aby ju, keď príde domov, mal do čoho prebaľovať. Pampersky na predpis by u obvodného lekára sotva vybavil zo dňa na deň, a kúpiť ich naozaj nemal za čo. Mamina penzia stále kdesi visela, keď urgoval svoje nemocenské dávky, dozvedel sa v sociálnej poisťovni, že nedostane nič, pretože si neplatil odvody do fondu nemocenského poistenia. Tvrdenie, že to nie je možné, veď platil presne to, čo mu pri vyraďovaní z evidencie nezamestnaných, keď sa stal opatrovateľom svojej mamy, poradili na úrade práce, mu v tejto chvíli bolo celkom nanič.
Vyslabnutý chorobou i liečbou nemal v tej chvíli silu dožadovať sa úradnej pomoci. Povedal si, že to musí vyriešiť neskôr a začal žiť na dlh a čestné slovo, že keď sa pozviecha, určite vráti. Lenže stačilo málo, a sľub by dodržať nemohol.
Stalo sa to, keď akurát uvažoval, ako ho dodrží bez zamestnania, so šesťdesiatkou na krku a s rakovinou na dôvažok. Zamyslene sa načiahol po šálke s čajom, a takmer to neprežil. Začal sa dusiť. Len čo sa mu cez otvor v krku podarilo z pľúc vysácať aj zvyšky tekutiny a nadýchnuť sa, začal písať na poplach.
CHCEL SOM SA NAPIT, ALE NAMIESTO DO ZALUDKA MI CAJ TECIE DO OTVORU V KRKU, KADIAL DYCHAM. ZAVOLAJ, PROSIM, DO M., CI NEMA SLUZBU DOKTORKA F., KTORA MA OPEROVALA A SPYTAJ SA, CO MAM ROBIT.
Ale to nie je dobre...
Doktorka F. z nemocnice vo vzdialenom meste, odkiaľ Adama Ch. nedávno prepustili, práve operovala, a tak som zavolala lekára, ktorého meno často figurovalo v Adamových esemeskách s prívlastkom sympatický realista. Keď sa trochu na svojho pacienta rozpamätal, tipol si na fistulu, ktorá sa zrejme utvorila na hojacej sa pooperačnej jazve.
"Žiaľ, to sa niekedy stáva, ale môže to byť aj niečo iné," zaváhal, a na otázku, čo má teda Adam robiť, odporúčal, aby ráno prišiel do nemocnice v M. "Kým čokoľvek poviem, musím ho najprv vidieť. Krváca mu to?"
Adam potvrdil, že hlien, ktorý otvorom v krku vykašliava, je ružový, a keď si kanylu, cez ktorú dýcha, vyberie, aby ju vyčistil, je plná krvi.
"Kým prídem, pobaľ si veci. Obávam sa že tam budeš musieť zostať," naliehala som a šla si vybaviť dovolenku.
Vo vlaku do M, sama s roztrasenými kolenami, som Adama utešovala, že to je určite bežná pooperačná komplikácia, ktorú treba pretrpieť čo najtrpezlivejšie a všetko bude v poriadku. Lekári boli v prognózach opatrnejší.
Do nemocnice sme dorazili pred desiatou. Sympatický realista, nazvime ho doktor K., bol v operačnej sále, ale náhliac sa medzi dvoma zákrokmi vybaviť čosi v ambulancii, zakýval, že o nás vie. Adam už nebol tým nepríjemným anonymným votrelcom spred šiestich týždňov, ale "jeho" pacientom. Máme pokojne čakať, bude sa mu venovať, len čo skončí.
"Vám bolo tuším za nami smutno," ozvala sa mu zrazu za chrbtom s úsmevom doktorka F. A vraj, ako sa darí a čomu môže ich oddelenie ďakovať za takú vzácnu návštevu.
Keď sme vysvetlili, čo sa stalo, vystriedal jej dobrú náladu ustarostený vzdych.
"Ale to nie je dobre, veru nie," zamračila sa. "Poďte do vyšetrovne."
Prečo mi nikto nepovedal, čo mám robiť?
Vyšetrenie, na ktorého konci zaznelo smutno známe "budeme si vás tu musieť nechať", netrvalo dlho. Sestre v príjmovej ambulancii pri pohľade na Adama poskočilo obočie a mladý lekár žoviálne konštatoval, že "to zase bude treba niekoho presunúť". Presvedčiť o tom izbovú lekárku na oddelení však nebolo celkom jednoduché. V staručkej nemocnici, kde sú postele natisnuté dobreže nie jedna na druhej, spôsobuje každá manipulácia s pacientmi problémy.
Čakanie na prezlečenie lôžka po pacientovi, ktorého kvôli Adamovi sťahovali do inej izby, vyplnil doktor K. O všetkom už vedel, konštatoval, že je mu to ľúto, a mňa sa bokom ticho spýtal, či Adam nezjedol niečo tvrdé, čo mu mohlo poraniť sliznicu a privodiť vznik fistuly.
"Ale veď mi povedali, že môžem jesť všetko," zúrivo sa rozgestikuloval Adam. Na otázky, či mu prípadne dali nejakú brožúrku s poučením, ako sa správať, čo jesť, piť, ako manipulovať s kanylou, ako ju čistiť, kde a ako si zaobstarať náhradnú, čo robiť, aby sa mu so vzduchom nedostával do pľúc prach, aký režim dodržiavať počas rádioterapie, začal gestikulovať a gúľať očami ešte zúrivejšie.
"Veď som ti už hovoril, že mi nikto nepovedal nič! Ani keď som povedal, že už pomaly nemôžem ani piť, nieto jesť, čo mám také boľavé ústa, " šepotal so zúfalou naliehavosťou bezhlasými perami. "Tu nikto nemá na nič čas, na pacientov najmenej," domyslela som si z jeho gest a on mávnuc rezignovane rukou, pobral sa za sestričkou do izby, kde mu medzitým, pripravila posteľ. Keď sa na druhý deň prebral z náročného vyšetrenia v narkóze, a nahmatal si v nose hadičku, cez ktorú si bude až do zahojenia fistuly vstrekovať rozmixované jedlo priamo do žalúdka, už vedel, že z nemocnice tak skoro neodíde.
Na pacientov každý kašle
Po týždni som ho našla sedieť na lavičke spojovacej chodby medzi oddelením a operačnou sálou, ktorá slúži aj ako čakáreň a miestnosť pre návštevy, ako rukami, nohami aj už pomerne zrozumiteľným šepotom čosi vysvetľuje mojej kamarátke Vande. Mala cez víkend službu a prišla mu podať to, na čo lekári pri anonymných pacientoch zväčša nemajú alebo si nenájdu čas. Verbálnu injekciu.
"Zase slúžiš," začudovala som sa.
"Nemôžem si dovoliť neslúžiť," povedala mi mladá doktorka a zároveň učiteľka budúcich lekárov. A nemôže si to dovoliť prinajmenšom z dvoch dôvodov.
Na oddelení, kde pracuje, je čoraz menej lekárov a chorých napriek predstave, že ich počet so zavedením platieb za návštevy u lekára, jednotlivé vyšetrenia aj za recepty a dopravu sanitkami prudko klesne, akosi neubúda.
Druhým dôvodom je podľa Vandy výška lekárskych platov. Bez príplatkov za služby, tvrdia svorne, by to boli smiešne sumy. Vanda síce robí prácu vysokoškolskej učiteľky i lekárky, no na výplatnej páske sa jej tieto dve zamestnania veľmi neodrážajú. Za to, čo robí na pôde nemocnice pre nemocnicu, dostáva mesačne tisíc korún. Čosi navyše dostáva len za služby.
"Kadekoho vyvádza z miery, ak my lekári hovoríme o svojich existenčných problémoch a dožadujeme sa lepšieho ohodnotenia. Kdekto berie ako samozrejmosť, ak sa, ako kolegovia zo záchranky, vzdáme mesačne denného platu, aby sme pri živote udržali svoju kliniku. Ale nikto sa nepozastaví nad tým, že keď si chceme v obchode kúpiť chlieb, mlieko či ovocie, alebo nebodaj siahneme po niekoľkotisícovej odbornej knihe s najnovšími poznatkami, žiadajú predávajúci, aby sme zaplatili."
Mne však nedá nespýtať sa jej, či by v tomto prípade napriek všetkým jej argumentom nebolo menej viac. A pod "viac" myslím menej práce a viac voľného času pre rodinu.
"Pozri, keby som veľmi chcela, mohla by som odučiť svojich predpísaných ikskrát štyridsaťpäť minút mesačne a končiť. Zvyšok času mám právo študovať či písať vedecké články alebo ašpirantskú prácu. Lenže," zabodla mi do tváre vyčítavý pohľad, "keby sme to urobili všetci, neviem, kto by sa staral o chorých."
"Na tých beztak každý kašle," namieta Adam, a mne sa uľaví, keď Vandu vzápätí volajú k porezanej ruke akéhosi dievčaťa, a debata hroziaca hádkou, sa ďalej nerozvíja.
Nielen chorí, ani lekári a sestry nikoho nezaujímajú
Kým Vanda operovala, zhodli sme sa s Adamom na tom, že na pacientov nekašlú len lekári, ale celý slovenský zdravotnícky systém. A to sme vtedy ešte netušili, že o pár dní nás z médií ohluší správa, podľa ktorej "lekári Fakultnej nemocnice v Nitre od 27. októbra 2003 ošetrujú len urgentné, život ohrozujúce stavy a plánované operácie či vyšetrenia odložili na neurčito. Reagujú tým na desaťpercentné znižovanie nákladov nemocnice a plán úsporných opatrení, ktorý na pokyn ministra zdravotníctva vypracoval riaditeľ nemocnice".
Vzápätí sa nitrianski lekári obracajú na ostatných slovenských lekárov a zdravotníckych pracovníkov s výzvou UDRI LEKÁRA - ZASIAHNEŠ PACIENTA. Žiadajú ich, aby "protestovali proti dehonestácii vlastnej práce, vedomostí a schopností, proti prenášaniu zodpovednosti za problémy zdravotníctva na lekársky stav a trvali na adekvátnom finančnom ohodnotení svojej práce".
Na pôde Slovenskej lekárskej komory potom ich zástupca zdôrazňuje, že "slovenskí lekári vedia a chcú robiť, no chcú aj rovnaké podmienky ako kolegovia v zahraničí, lebo za 5 korún sa polievka pre 100 ľudí navariť nedá". Pretože, konštatujú, darmo zdravotnícka administratíva tvrdí, že za prepad rezortu môžu lekári, lebo zadlžujú systém míňaním peňazí. Za prepad môže štát, ktorý za nezamestnaných, deti a dôchodcov platí len 4 percentá priemernej mzdy, nie 14 percent ako ostatní poistenci. Aj viceprezident Asociácie súkromných lekárov MUDr. Marian Boča pridáva, že keby sa platby štátu vyrovnali platbám ekonomicky aktívnych poistencov, nemal by rezort 27-miliardový dlh, ale hospodáril by s prebytkom...
"Nikto u nás ešte nestanovil cenu lekárovej práce," konštatuje MUDr. Ján Birčák z Nitry, "a tak sa nedá porovnať s cenou práce lekárov v okolitých krajinách. Nikto nestanovil ani ceny jednotlivých medicínskych výkonov. Keby to ktosi urobil, možno by Rakúšania na tieto zákroky vzhľadom na ich lacnotu chodili na Slovensko. Pretože ceny vstupov sú porovnateľné so zahraničím, a porovnateľná je aj kvalita a vedomosti našich lekárov."
Keď sa v duchu pýtam, kde bola tá kvalita i vedomosti, keď Adamovi Ch. zhruba 5 rokov nevedeli stanoviť diagnózu a na jeho ochorenie prišli, až keď si ho už vedel diagnostikovať aj on sám, napadne mi, že ja by som si tým záujmom zahraničných maródov nebola taká veľmi istá. Lebo ak aj lekári z Nitry majú pravdu, a isté otupenie voči chorým nevyplýva z ľahostajnosti zdravotníkov, ale z vyše desaťročných transformačných ťahaníc, predpoklad, že by rakúski pacienti mali odvahu liečiť sa v súčasnosti na Slovensku, je dosť diskutabilný.
Na tlačovke to vtedy veľmi lapidárne vyjadrila redaktorka Slovenského rozhlasu, ktorá sa po konštatovaní prezidenta Slovenskej lekárskej komory, že si váži odvahu nitrianskych lekárov, poznamenala:
"Hovoríte, že si vážite osobnú odvahu lekárov, ale nik nehovorí o osobnej odvahe pacienta." A spýtala sa, či lekári z Nitry konzultovali akciu Udri lekára - zasiahneš pacienta aj so zástupcami pacientov.
"K ošetrovaniu výlučne urgentných stavov nás viedla práve osobná zodpovednosť za zdravie a bezpečnosť pacientov," vyhlásil Ján Birčák. "Ak nám riaditeľ povie, že nesmieme za nijakých okolností prekročiť mesačný limit nákladov, nemáme inú možnosť, ako plánovaných pacientov odložiť. Veď len na chirurgickej jednotke intenzívnej starostlivosti sa pritrafia mesiace, keď celý limit spotrebujeme na liečbu jediného pacienta. Môžeme pripustiť, aby koncom mesiaca neboli adekvátne ošetrení pacienti, ktorí sa dostanú do stavu ohrozenia života?"
Kto má pravdu, kto je, a kto nie je v práve?
Z 254 lekárov nitrianskej nemocnice do termínu stretnutia s novinármi podpísali výzvu, v ktorej odmietajú presúvanie problémov zdravotníctva na lekárov, dvestodvanásti. Lekári z východu republiky tvrdia, že Nitrania to urobili preto, lebo sa im siahlo na platy.
A je to vari neprirodzené? Kto z nás by to neurobil, keby vedel, že úsporné opatrenia, ktoré možno riaditeľovi nemocnice prinesú ministrom sľúbenú stotisícovú odmenu, no ako uvádzala správa z tlače, no asi sto zamestnancov nemocnice, prevažne sestier, pripravia o zamestnanie a lekárom spôsobia pokles mesačných platov o 3 až 5 tisíc korún? A kto z možných pacientov by nezaváhal, či lekárov nepodporiť, keby sa dozvedel, že o 43 klesne počet lôžok, v nemocnici sa bude menej kúriť a o 150 tisíc korún mesačne sa znížia náklady na nákup potravín? To, že služobné oblečenie a obuv dostanú len sestry v trojzmennej prevádzke, laboranti a personál infekčného a mikrobiologického oddelenia, že oblečenie personálu sa nebude prať v nemocničnej práčovni, ich síce zrejme nijako osobitne nevzruší, no len kým im "vďaka" nevysterilizovaným plášťom neskomplikuje život nejaká infekcia.
Najmä v starých nemocniciach, čo ako sa sanitárny personál snaží, totiž už pre šetrenie je jednoduché udržať ani stopercentnú hygienu. V niektorých nemocniciach sa finančný prepad dá zacítiť pri vchode - nosom. Šetrí sa totiž na čistiacich prostriedkoch, a namiesto návratu k sterilizačným kontajnerom, ktoré sú síce nemalou, no návratnou investíciou, sa vysterilizované nástroje ďalej balia do papierových obalov, ktoré treba po použití vyhodiť...
Ja na návštevnej lavičke zatiaľ okrem zvyčajného nemocničného pachu toalety necítim. Len musím zavše vyskočiť na lavičku. To vtedy, keď sestra vezie po chodbe posteľ s nejakým súrnym prípadom. Ten, kto chodbu projektoval, nerátal s tým, že bude natoľko viacúčelová, aby na ňu umiestnili aj lavičky pre návštevy prípadne čakajúcich ambulantných pacientov.
"Vidím, že cvičíš, ako s nami cvičil minister, keď nám prišiel vysvetliť, že táto nemocnica nemá bohvieakú perspektívu, lebo na Považí ich vraj bývalý režim nastaval priveľa," smeje sa Vanda. A ja sa dozvedám, ako minister tunajším lekárom a sestrám, keď sa sťažovali na platy, povedal, že je ich chyba, ak sa im nevidia príjmy, ale nevedia sa živiť inak, ako medicínou.
"Ja vám to prajem," podpichuje Adam. "Keď budete závisieť od toho, koľkých vyliečite, budete sa pacientom venovať, ako sa patrí."
"Ak sa vám zdá, že robíme málo," napaprčí sa Vanda, "predstavte si, že denne robím desať operácií. A to nie je príklad. Ja naozaj denne operujem desať, niekedy aj viac ľudí. A ak sa niekedy snažím vyjsť v ústrety kolegom aj pacientom, aby nemuseli robiť ani čakať viac, ako je nevyhnutné, odbieham akútne zákroky urobiť do ambulancie. Využívam čas, kým mi anestéziológ na operačke uspí ďalšieho pacienta. Lenže do ambulancie a nazad musím chodiť cez čakáreň, takže chorí na mňa hromžia a šuškajú si, že nič nerobím, len ustavične lietam sem a tam..."
"Len" ľudia, nie stroje, sme všetci - pacienti aj zdravotníci
Veľmi často hromžil aj Adam Ch. Niekedy právom, niekedy menej, no dosť často bolo hromženie vzájomné. Príčin na obojstranné hnevy by však bolo menej, keby jedni o druhých čosi vedeli. Na to, aby lekári o pacientoch vedeli aj čosi viac, než ako vyzerá ich choré telo, nemajú veľa času ani záujmu.
Pacienti toho o lekároch, o organizácii ich práce, o tom, že ak pracujú na klinikách, tak okrem liečby pacientov aj učia, venujú sa vedeckej činnosti, tiež veľa nevedia. A aj preto ich každé čakanie mimoriadne znervózňuje. Najmä, ak trvá, ako v Adamovom prípade, keď si mal dohodnúť podmienky rádioterapie, 6 hodín. Možno sa teda pacientom čudovať, že zúria?
Sotva. Posúvajú sa po nemocničnej šachovnici ako drevené figúrky. A tak napríklad netušia, že lekári nemajú po nočnej službe, ktorá zvyčajne nasleduje po bežnej dennej ordinácii a popoludňajšej službe, nárok na odpočinok. Ráno musia začať normálne ordinovať. Za každých okolností, aj keď bola nočná taká náročná, že počas nej nezažmúrili oka. Povolanie, v ktorom môže zlé rozhodnutie či únava ohroziť ľudské životy, ak povedzme mikrospánok nad otvorenou ranou spôsobí, že chirurg zareže, kam nemá či internista omylom vyberie zo skrinky s liekmi niečo iné než pacient potrebuje, nemá nariadený povinný spánok ex offo, ako napríklad vodiči autobusov či kamiónov alebo rušňovodiči. A pritom môžu havárie, z ktorých sa už človek nikdy nepreberie, spôsobiť ešte ľahšie. Napriek tomu a napriek tomu, že presnú príčinu tohto javu údajne nik nepozná, je to tak, podľa ich ubezpečovania, všade na svete...
Pacienti si neuvedomujú ani to, že každý kúsok gázy, každú ihlu, náplasť, skúmavku, lieh na dezinfikovanie miesta vpichu či napríklad také "cukríky" na znecitlivenie ústnej dutiny pred nepríjemným vyšetrením, všetko, čo im v nemocnici poskytnú, treba firme, ktorá ich dodáva, zaplatiť. Drahé prístroje umožňujúce kvalitnejšiu a rýchlejšiu diagnostiku či liečbu, tiež nepadajú z neba. Argument, že poistenec celý život platil odvody do poistných fondov, sú síce silné, no silný je aj fakt, že ak nie je z čoho uhradiť, lebo poisťovne neplatia ako treba, začne sa obmedzovať. Pacientom nielen komfort, ale aj bežné služby, lekárom a sestrám sa začnú odoberať odmeny, znižovať platy, prepúšťajú ich. A s mečom výpovede nad hlavou sa nepracuje dobre nikomu. O jej užitočnosti pre produktivitu práce, pre hnací motor efektívnejšej výkonnosti či dokonca pre tvorivosť, môžu byť presvedčení len teoretici, ktorým nikdy nehrozila.
Ibaže: vyníma to lekárov ak nie z povinnosti, tak aspoň zo snahy vžiť sa do toho, čo sa odohráva v pacientovom vnútri, keď je ubolený, vyčerpaný, neraz si v čakárni nemá kam sadnúť, nieto, aby si povedzme v zime mohol niekam zavesiť kabát? Oficiálne zrejme nie, no ak nechcú liečiť len ruky, nohy, uši hrdlá či bruchá, ale ľudí, mali by vedieť aj to, čo nevedia, nemajú čas, alebo azda nevládzu vnímať. Že totiž chorý, ktorého si často ako horúci zemiak posúvajú od jedného k druhému, je živá bytosť, ba dokonca - kto by si to pomyslel - človek.
Medzi americkým seriálom a našou realitou
"Človek je človek, aj keď je dočasne odložený v šuplíku nemocničnej postele. Prepáč, mám ti byť za čo vďačná, ale tejto jednoduchej pravde akoby ste vy lekári pričasto nevedeli," nedá mi Vande, ktorá sa v tú nedeľu po zákroku zase vrátila na návštevnú lavičku, nepripomenúť nelichotivé poznanie.
"Ja by som nezovšeobecňovala," nedá sa. "Naša robota rozhodne nie je len vyberanie hrozienok. Videla si, ako vyzerajú naše ambulancie aj chirurgická sála," nadviazala tam, kde sme prestali, kým sa náhlila k pacientke. "To nie je americký seriál, ale slovenská realita," upozorňuje. A keď pripomína, že tu sú lekári radi, ak im šéf dokáže vybojovať to najnutnejšie, zavolajú ju k ďalšiemu prípadu.
"Takí sú všetci. Stále sa niekam ponáhľajú," rozhodil v tomto prípade trochu neobjektívne ruky Adam. To ešte netušil, ako mu doktorské náhlenie a neschopnosť vnímať pacienta v kontexte s jeho prostredím, skomplikuje život.
Pacient ako nepodstatný element
Vari po dvoch týždňoch od vzniku fistuly sa ozvali z jedného z domovov dôchodcov, kam putovala žiadosť o umiestnenie jeho mamy. Do poradovníka čakateľov ju zaradia, až keď dostanú potvrdenie o Adamovom zdravotnom stave. V nemocnici však nechápu, načo je také potvrdenie dobré, a už vôbec im nepripadá také životne dôležité ako ich pacientovi a s jeho vystavením váhajú. Darmo Adam ubezpečuje, že ho nepotrebuje na to, aby ho zneužil, ale len aby mal čierne na bielom, že si svoju rakovinu ani zdravotný stav nevymýšľa. Trvá tri dni, kým od svojho lekára vymámi potrebný papier. Tiež komplikácia, ktorá by pri dobrej organizácii práce a kvalitných sociálnych sestrách s autonómnejším postavením nemusela vzniknúť.
"A ty snívaš o tom, aby pacientov prepúšťali z nemocnice poučených o tom, čo všetko môžu, nesmú, mali by," napísal mi trochu výsmešne Adam.
Naozaj si to myslím. Zorientovať človeka, čím môže liečeniu pomôcť, čo mu, naopak, môže stav zhoršiť, sa mi zdá užitočné nielen preňho. Aj keď treba pripustiť, že je zrejme otravné opakovať každému to isté, počúvať stále rovnaké otázky, vyrovnávať sa s neistotou, obavami a strachom chorých. Ale bol by problém zhrnúť všetky potrebné informácie na papier, prípadne ich stiahnuť z internetu, kde som ich po Adamovom druhom návrate z nemocnice našla v prípade jeho diagnózy ja? Bol by problém vytlačiť ich a dať každému odchádzajúcemu pacientovi namiesto pozdravu?
Prečo to neriešia sociálne sestry? Pretože ich z väčšiny nemocníc v rámci šetrenia už dávno prepustili? Pre nedostatok financií?
Televízor ako znak postavenia?
Po stretnutí so šéfom firmy zásobujúcej niektoré nemocnice zdravotníckymi prístrojmi a materiálmi, o ktorom tu už bola reč, o tom pochybujem. Keď chodili s ponukami po slovenských nemocniciach, nevychádzal jeho nemecký partner z úžasu a konštatoval, že slovenskí nemocniční manažéri, ktorí sa sťažujú na nedostatok peňazí buď klamú, alebo si nevidia ďalej od nosa.
"Môj kolega nevedel pochopiť, načo je napríklad vo väčšine oddelení v pracovniach primárov či prednostov veľký televízor či video, zavše aj nie práve najskromnejšie zariadenie, keď nemocnica nemá na kúpu, vecí dôležitých pre liečbu chorých. U nich je televízor a video bežné len v nemocničných knižniciach, kam má prístup každý lekár, ktorý si potrebuje niečo naštudovať." A tak nemocnica namiesto povedzme desiatich televízorov a videí vystačí s jedným, dvoma, a prostriedky môže investovať rozumnejšie.
Zdravie nie je vždy len výhodný biznis
Rozumné a užitočné veci nechýbajú len v nemocniciach. Často ich niet ani v predajniach so zdravotníckymi potrebami. Keď sme sa usilovali zistiť, či majú a za akých okolností môžu predať či vydať pacientovi po laryngektómii kanylu so súpravou pomôcok, v meste, kde Adama operovali, a kde sa na tieto zákroky špecializujú v troch zo štyroch ani nevedeli, o čom hovoríme. Ba nepochopili, ani keď sme im ukázali tú nemocničnú. V štvrtej predajni síce vysvetlili postup, ale pripravili nás na dlhšie čakanie. Kým kanylu objednajú, dovezú...
"Určite ich bežne nedostať preto, že takí ako ja si už po operácii dlho nepožijú," zmalomyseľnieval Adam.
"Je to celkom ináč," usmial sa šéf dodávateľskej firmy. "Všetky zdravotnícke prístroje či pomôcky, ktoré sa dovážajú, musia byť certifikované, a odkedy certifikáty zdraželi, platia sa za ne desaťtisíce, takže my sme napríklad certifikát na tracheálne kanyly, aké potrebuje váš priateľ, už ani nevybavovali. Žijeme len z toho, čo predáme, a ak máme zaplatiť sedemnásťtisíc za certifikát, keď najkomfortnejšia kanyla stojí od troch do päťtisíc, jednoducho sa nám to nevyplatí."
Pravdaže, nemohla som mu nič vyčítať. Len mi zostalo akosi bezmocne a spomenula som si na vo fascikli založený list od čitateľa, ktorý nazval pacientov rukojemníkmi lekárov. Zdá sa však, že nielen lekárov...
Vyšlo 12. novembra 2003 v týždenníku Slovo