Maľovať a milovať
Milan Chvíla bol maľovaním posadnutý odmalička. Ako dieťa pokreslil a pomaľoval každú voľnú plochu, ktorú našiel. Neskôr, keď sa venoval maľovaniu ako školák a študent, a nemal už nijakú voľnú plochu či plátno, padla jeho tvorbe za obeť nejedna mamina plachta, obrus, ba neraz aj šaty. Podobne bol až existenčne závislý od počúvania hudby a štúdia histórie, filozofie, histórie a teórie výtvarného umenia, prírodovedy, ale aj dobrých detektívok. Bol znalec starožitností, zberateľ premetov, na ktoré sa výrazne podpísali ľudské ruky, osobitne uprednostňujúci napríklad úžitkové sklo.
Jednou potrieb, ktorú potreboval výrazne napĺňať okrem maľovania, kreslenia či tkania bola manuálna práca, najmä s drevom. Priestory, v ktorých žil a niekoľkokrát znova zrodené ateliéry sú prakticky od základu dielom jeho rúk.
Okrem týchto hodnôt dominovala jeho životnej filozofii láska a úcta k žene, k životu, tradícii, vzťahovým hodnotám, rodisku a k prírode. Keď mu predvlani v lete zistili rakovinu hrtana, bezprostredne po návrate od lekára začal pracovať v záhrade a až do hospitalizácie chodil na breh Váhu zbierať kamene, budúce základy kamennej rieky, ktorú si chcel doma vytvoriť.
Keď mu onkologický nález oznámili prvýkrát na pľúcnom oddelení v Podunajských Biskupiciach v roku 1998, vyrovnával sa s chorobou aj tam maľovaním, kreslením, počúvaním hudby, štúdiom filozofických diel a usiloval sa prežiť. Pre svoju dcéru. Pretože vzťah k blízkemu človeku pokladá za jednu z najvyšších hodnôt.
Jeho vôľa žiť, aby, ako vraví, mohol maľovať a milovať, bola taká silná, že po dvojmesačnej hospitalizácii bol na obrovské prekvapenie lekárov bez nálezu.
Život však nie je len krása a hlodal v ňom aj negatívami, takže ochorenie naňho striehlo stále.
Z nevyhnutnosti postarať sa o chorú mamu sa odsťahoval z Bratislavy do Trenčína. Starostlivosť o mamu vyžadovala plné nasadenie 24 hodín denne. Popri varení, upratovaní, kŕmení, praní, kúpaní starkej však ustavične intenzívne maľoval a budoval si ďalší ateliér.
Bezmála po troch rokoch, v auguste 2003, reagoval jeho organizmus na toto vypätie a existenčný stres prepuknutím rakoviny hrtana a hlasiviek. Bola nevyhnutná okamžitá operácia, ožarovanie a komplikáciami sťažená rekonvalescencia.
Po celý čas a napriek všetkému intenzívne maľoval a kreslil. Improvizovaný „ateliér“ si vytvoril aj na krčnom oddelení Martinskej fakultnej nemocnice v nemocničnej izbe a jedálni, ale aj na paliatívnom oddelení Národného onkologického ústavu v Bratislave. V Martine napríklad deň pred operáciou vytvoril sériu sakrálnych motívov inšpirovaných Krížovou cestou, bezprostredne po operácii zase niekoľko variácií zátiší a toho, čo mohol vidieť z nemocničného okna či v nemocničných parčíkoch.
Počas hospitalizácie, keď ho museli kŕmiť stabilne zavedenou nosovou sondou, mu nerobilo problémy chodiť aj s týmto čudesným doplnkom hlavy po Martine, aby si pozrel výstavy a požičiaval si knihy v miestnej knižnici. A ani veľká slabosť a momentálna indispozícia mu 1. júla 2004 nezabránili, aby sa spolu so svojimi obrazmi prišiel rozlúčiť so spolužiakmi a kolegami zo školy na výstavu Združenia Art Club 60+8 Slovenskej výtvarnej únie v Bratislave.
A choroba ho neodradila v tom istom roku pricestovať do bratislavského Českého centra na krst knihy skvelých kresieb, ktoré predbehli dobu a našli sa v pozostalosti jeho profesora Teodora Lugsa.
Chcel tak vzdať hold človeku, ktorý ho naučil najviac, a pritom, ako Milan hovoril, ho neznásilňoval „na svoj obraz“.
Milan Chvíla však svojou tvorbou ustavične vzdával hold nielen svojmu profesorovi, ale predovšetkým životu – fascinujúcej symfónii harmónie bytia, ktorú stojí za to zaznamenať.
Marta Moravčíková
Čo je za zrkadlom
Obrazy Milana Chvílu sú ako magnet. Ak sú nablízku, nemožno sa na ne nedívať. A čím viac sa dívate, tým viac sa vám žiada. Vábia ako túžba, ktorá Alicu z krajiny zázrakov lákala uvidieť, čo je za zrkadlom.
Vábia objaviť, aký zážitok prinesie Chvílovo videnie chvíle, v ktorej sa obraz , plný zdanlivo celkom obyčajných vecí, rodil tentoraz. Už dva pohľady po sebe totiž stačia, aby ste zbadali, že ten istý jeho olej, pastel, či kresba tušom, sú zakaždým iné.
Odpovedať na otázku, prečo je to tak, sa nedá. ich fluidum je nedefinovateľné. Pri každom pohľade vás pohltia. Zmocnia sa vášho vnímania a zavedú vás hlboko do vášho ja. Do krajiny, o ktorej ste možno doteraz veľa nevedeli. Farebné zážitky Milana Chvílu vám ju odkryjú, prinesú uvoľnenie a zvláštny pokoj pozývajúci hľadať, čo je za zrkadlom.
Marta Moravčíková
Z katalógu výstavy v Trenčianskych Tepliciach (2000)
Stručný, zatiaľ nedokončený náčrt výtvarníckeho života M. Chvílu
Milan Chvíla
sa narodil 11. mája 1944 v Trenčíne. Vyštudoval odbor keramika na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave u známeho výtvarníka profesora Teodora Lugsa. Nevyhnutnosť starať sa o rodinu mu zabránila pokračovať v štúdiu na VŠVU, preto sa intenzívne venoval samoštúdiu a najmä maľovaniu a kresleniu. Okrem voľnej tvorby v maľbe, kresbe, textilnom výtvarníctve sa orientoval najmä na výtvarné stvárnenie kníh, plagátov, pohľadníc, časopisov a inej úžitkovej grafike. Istý čas sa venoval príprave mladých v Ľudovej škole umenia v Trenčíne, pracoval ako výtvarný redaktor v časopise Národná osveta.
S jeho tapisériami sa možno stretnúť v Slovenskej národnej galérii, v americkom Chicagu, s maľbami a kresbami najmä vo Švédsku, na Slovensku najmä u súkromných zberateľov. Je autorom sgrafita v kine Hviezda v Trenčíne.
Vystavoval v Trenčíne (1963, 1965, 1968, 2003), v Trenčianskych Tepliciach (2002) v Bratislave (1985, 1996, 2004), v Paríži, Sao Paule, Budapešti, v Moskve, Varšave, Bukurešti, v Sofii a Káhire (1975 - 1989).
Po takmer 40-ročnom pôsobení v Bratislave až do svojho odchodu spomedzi nás žil a tvoril v Trenčíne.