Človek na vedľajšej koľaji
Marta Moravčíková Hillová
Možno si ešte pamätáte príbeh výtvarníka, pre zachovanie inkognita pomenovaného Adam Ch., ktorému zo života viac ako rakovina hrtana odhryzla (a stále odhrýza) rakovina spoločnosti. Jeho príbeh, no žiaľ, aj ochorenie pokračuje. Aj preto teda mená hlavných aktérov a niektoré reálie zostávajú stále zmenené. Ľudia sa totiž s najväčšou chuťou mstia bezmocným. A rakovina zbezmocňuje.
Bolo to na prelome tohtoročnej zimy a jari, keď som v inak skvelo zvládnutej pažerákovej reči Adama Ch., ktorú sa po vyoperovaní hlasiviek naučil celkom sám, zachytila akési čudné zafarbenie.
"Áno, oveľa, čosi sa tam deje," konštatoval, keď som sa spýtala, či sa mi to len zdá, alebo naozaj horšie rozpráva. Zamrela som. To "čosi sa tam deje" i "bolí ma aj hlava a vystreľuje mi to až do ucha", som už raz počula. Tak sa prvý raz ozýval zhubný nádor v jeho hrdle. A hoci sa usiloval upokojiť nádejou, že to bude nejaká viróza, sotva som mu dokázala pritakať. Pridobre som si pamätala všetky jeho "virózy" aj "angíny", na ktoré nezaberali nijaké antibiotiká, a tieto bežné choroby sa stali len akýmsi neuvedomeným krycím názvom pre rast zhubného nádoru.
Aj tak som sa však seba i Adama vyčerpaného chorobou a peripetiami, ktoré mu pripravil súčasný systém starostlivosti o chorých snažila presvedčiť o inom. O tom, že zakrátko sa mu iste uľaví, lebo je to len ďalší bežný vzostup na sínusoide ťažkostí, čo ho trápili po rádioterapii. Od jej ukončenia uplynuli sotva tri mesiace a jemu sa cyklicky vracali opuchy tváre a krku, vysychalo mu v ústach, umárala ho nepredstaviteľná únava. Väčšinu času preležal.
V tej chvíli som v duchu blahorečila osvietenej riaditeľke Domova opatrovateľskej služby v neďalekom meste D., že napokon predsa len vyslyšala Adamove prosby. Vlani na jeseň sa prišla na vlastné oči presvedčiť, či si svoju rakovinu a operáciu nevymýšľa, a keď zbadala jeho dieru v krku, nezaváhala. Ako jedna z vyše štyridsiatky oslovených šéfov takýchto inštitúcií, konečne prijala jeho Alzheimerovou chorobou postihnutú mamu do domova na uzatvorené oddelenie. Posudkoví (aj iní) lekári a sociálni pracovníci miestnej pobočky Sociálnej poisťovne však boli menej ústretoví.
Ochorieť je trestuhodná opovážlivosť
Keď Adam Ch. krátko po prepustení z nemocnice, ešte dakedy začiatkom roka požiadal o priznanie invalidného dôchodku, pripadal posudkárom i úradníkom jeho prípad taký komplikovaný, že namiesto rýchleho riešenia situácie len krčili plecami. "Čo s vami, človeče, ste netypický prípad," povedal mu vyčítavo šéf komisie. Ešte sa nestretol s výtvarníkom na voľnej nohe, ktorý bol istý čas aj zamestnaný, no potom prišiel o prácu a viac sa mu nepodarilo zamestnať. A teraz sebe, najmä však úradom skomplikoval život aj tým, že si tesne pred dôchodkovým vekom dovolil ochorieť! A ochorieť tak vážne, že ho to oprávňovalo podať si žiadosť o invalidný dôchodok.
Kým majstri od lajstrov Adamovi priznali nárok na invalidný dôchodok, pohadzovali si ho ako horúci zemiak. Najprv ho ťahali z jednej komisie na druhú a posielali po ďalšie a ďalšie potvrdenia s novými a novými pečiatkami, čerstvými a čerstvejšími vyjadreniami od ďalších a ďalších doktorov. Ako by chceli naplniť jeho víziu, ktorú im (treba priznať, že šťavnato hromžiac) vyhadzoval na oči pri každej návšteve: "To robíte, aby štát na takých chudákoch ako ja ušetril? Veď kým mi dôchodok priznáte, oberiete ma o všetku energiu, a ani sa ho nedožijem. "
Kto rýchlo dáva, málo zarobí
Niektoré proroctvá sú nebezpečné. Je august, len pár dní pred výročím Adamovej operácie a on naozaj stále nedostal nielen dôchodkový výmer, ale ani halier penzie. Iba na veľké naliehanie pár korún sociálnej výpomoci. Aj tú mu však priznali až nedávno, po rovnako úmorných ťahaniciach, aké absolvoval pri vybavovačkách invalidného dôchodku, a ktorú bude musieť vrátiť. Prečo musí mať cestu k zavŕšeniu života sťaženú nielen zhubným ochorením, ale aj nepružným a toporným systémom? Zrejme preto, lebo ten systém vymysleli tí, čo na vlastnej koži nikdy neskúsili, čo znamená byť "sociálne odkázaným". A nevedia si predstaviť, že nie každý má solventnú alebo aspoň rozvetvenú rodinu, ktorá sa vie poskladať na živobytie, na lieky, na lekárov. Alebo ten systém tak vymysleli preto, lebo dobre vedia, že kto dáva rýchlo, málo zarobí?
Na chudákoch sa zarába najjednoduchšie a najviac. A je jedno, či na nich zarába jednotlivec alebo štát. V prípade štátu je však neochota pomáhať rýchlo o to obludnejšia, že odmieta dávať aj napriek tomu, že rozdeľuje len peniaze, ktoré nazhromaždil aj z daní tých, čo ich teraz odsúva na vedľajšiu koľaj. Pritom "pomáhať" pomaly, s odôvodnením, že je málo ľudí, alebo ešte "nenabehol počítačový systém" či hocijaká iná výhovorka, ktorá sa na tlačovkách vyťahuje ako ospravedlnenie, môže vzhľadom na oveľa pružnejší postup chorôb znamenať, že sa nepomôže vôbec. A najsmutnejšie je, že v postnovembrovej spoločnosti už nie je hanba ešte sa tým, ako sociálny systém vďaka "racionalizácii" šetrí (mimochodom - pre koho?), aj chváliť.
Za všetko sa platí
Adamovi pomáhali úrady osobitne pomaly. Našťastie, ešte našiel kamarátov, ktorí požičali a neurgujú vrátiť. Dokonca ani vtedy nie, keď si požičia rovných desaťtisíc, aby mohol (okrem naturálií v podobe obrazu) zaplatiť kameramanovi, ktorý nakrútil kratulinký šot poskladaný z Adamových diel. To je v súčasnosti takmer jediný spôsob možnej propagácie výtvarného umenia v našich médiách... Pár minút častí Adamových diel s krátkym prestrihom na jeho tvár sa vysielal ako desiatky podobných šotov o iných výtvarníkoch, len tak, bez slov, s krátkym preletom ich mena cez obrazovku a podstatne dlhším snímaním mien tvorcov filmíku. Ten by mal výtvarníkom, žnúcim po prevrate len insolventnosť potenciálnych zákazníkov, prilákať nejakých kupcov.
Adamovi neprilákal nič, pravda, ak nerátame ten desaťtisícový dlh. A tak si musel požičiavať ďalej. Podporná liečba ani konzultácie u rôznych lekárov totiž nie sú zadarmo. Potvrdzuje to i jedna z Adamových esemesiek ešte z 27. januára: "Bol som u doktora N. Návšteva 1000 Sk. Bol spokojný. Vraj aj s mojím zdravotným stavom. A že keby sa "TO" malo zblázniť, už by som bol aj napriek rádioterapii dávno pod drnom. Asi sa mám tešiť." Tak sa tešil a statočne bojoval aj s úradmi. A treba priznať, že im, ako priebežne písal, aj výdatne nadával: "Dnes som bol na úrade kvôli bratancovi, čo pred dvadsiatimi rokmi u nás býval, potom zmizol, a viac sa neozval, ale hoci som žiadal, aby ho odhlásili, ešte stále mu sem chodí pošta aj volebné lístky. Mesto to odmieta akceptovať a ja zaňho musím platiť smetie. Keď som povedal, že spravím richtárovi negatívnu reklamu, zrazu začali byť ochotní. Takže mám na smetie aj zľavu a mám sa na nich so všetkým obrátiť."
Lekári sú optimisti
To bolo koncom apríla, keď už Adam opäť začal chodiť s bolesťami v krku po rôznych ambulanciách a napriek ubezpečeniam lekárov, že sa nič nedeje, tušil, že choroba po ňom zase naťahuje chápadlá. Zo skúsenosti už vedel, že si nemôže dovoliť nijaké výdavky (ani svojej energie) navyše. A tak išiel na onkologické oddelenie v meste, ktoré sme v prvej reportáži o jeho prípade, uverejnenej v Slove s titulkom Ako čo najlepšie zomrieť, pracovne nazvali T.
"Proti môjmu návrhu na CT hlavy nemala síce doktorka nič, ale povedala, že počkáme na výsledok biopsie, lebo po poslednom CT, ktoré bolo v januári, je v máji ešte skoro. Stačí vraj v auguste" Keď sa tretieho mája vrátil z vyšetrenia na onkológii, poslal takúto esemesku: "Pobehal som pol špitála. RTG, krčné, onko. Tam robili tú biopsiu. Na onko bola konečne ústretová. Rozmýšľala. Hlava vraj môže bolieť od zúženého prietoku v krčnej tepne a skúšala aj röntgen krku a hlavy. Na krčnom mi robila to isté, čo pred mesiacom doktorka F. v M, len to bolo o 200 km lacnejšie. Povedala, že krk je pekný. Tú biopsiu mi robila zvonka pištoľovou injekciou. Ukáže sa po histológii. Doktori boli optimisti, ja som tiež."
Čo si nevšimli odborníci
Nemala som srdce zasiahnuť do toho optimizmu postrehom, že príznaky aj bolesti hlavy a krku sú navlas rovnaké, ako boli tie, ktoré viedli k zisteniu zhubného nádora. Navyše, veď lekári tomu azda rozumejú lepšie, hovorila som si, no zároveň som sa nemohla zbaviť pocitu, že vyšetrovanie, najmä pre ustavične sa stupňujúce bolesti prechádzajúce až do neznesiteľných, by sa malo uberať rýchlejšou cestou. Na cétečko, teda vyšetrenie computerovým tomografom, som sa Adama pýtala tak často, že to začalo ísť na nervy aj jemu. "Koľkokrát ti mám opakovať, že povedali - netreba?!"
Lenže hoci sa pred svetom tváril že o nič nejde, vedel svoje oveľa lepšie ako všetci okolo. A pretože sa mu prehĺtalo stále ťažšie, už pri pomyslení na jedlo ho napínalo na zvracanie, takže jedol len s najväčším sebazaprením, vybral sa na onkológiu znova. A jeho žiadosť o vyšetrenie na CT sa znova stretla s konštatovaním, že sa nič nezvyčajné nedeje. Je len koniec apríla. Za ten čas sa nemohlo nič prevratné stať. Napokon, histológia z biopsie krku bola negatívna. Histológia z krku. Lenže v zdravotnej dokumentácii sa uvádza, že "pacient bol zhruba pred rokom operovaný pre tumor laryngu s prerastaním do koreňa jazyka". Tento fakt spolu s postrehom, že pacientovi je stále horšie a vyšetrenie by sa teda azda malo sústrediť aj na túto časť tela, odborníkom akosi ušiel. A Adamovi nebolo nič platné, že si uvedomil, ako ho lekári, ku ktorým chodil asi štyri roky pre ustavičné teploty, malátnosť, slabosť, neurčité bolesti a veľmi určitú permanentnú únavu tiež presviedčali, že problémy si zrejme len namýšľa. Veď výsledky laboratórnych testov mal skvelé. Piaty rok obiehania po ambulanciách mu zistili rakovinu v pokročilom štádiu... Čo a kedy mu zistia teraz?
Čo neušlo pacientovi
Veľa nezistili. Lebo im "ušlo" aj to, čo neušlo poučenému laikovi: že ak sa Adam sťažuje, ako mu na utíšenie bolestí prestali stačiť bežné analgetiká, že rapídne chudne a pre bolesti nedokáže spať, signalizuje to ďalší onkologický problém. Má však zdravotníctvo v súčasnej "prevratnej" dobe, keď rieši najmä svoju kolosálnu reformu, čas a záujem zapodievať sa takou ledačinou, ako je pacient? Lebo pacient, aspoň podľa skúseností ako ich interpretoval Adam Ch. vo svojom denníku, je ledačina. Ba ešte čosi horšie:
"Onkologický pacient je v prvom rade neužitočný dobytok. To neužitočný nie je nadnesené ani prehnané. Lebo dobytok, aj keď má obmedzenú životnosť (narodí sa, vykŕmi a ide na bitúnok) je aspoň ctený za to, že je užitočný, t. j. je z neho mäso, ktoré sa dá vyjadriť v peniazoch.
Onkologický pacient je však absolútne neužitočný. Je na obtiaž, stojí peniaze a po svojom konci je z neho len kus neužitočného mäsa, ktorého sa treba zbaviť (za nemalé peniaze zahrabať, o administratívnych problémoch nehovoriac). A medzitým sa onko-pacient musí snažiť byť užitočný pre lekára. Musí ho čo najčastejšie navštevovať, aby lekár mal čo najviac čiarok za "lekársku" starostlivosť. Použiteľnosť onko-pacienta pre hrdého člena lekárskeho stavu, ktorý, keď už dal peniaze na svoje vzdelanie, musí ich dostať späť, stúpa alebo klesá (podľa frekvencie návštev).
Onko-pacient mu poslúži, ak ho navštevuje podľa možnosti čo najčastejšie. Aby bolo jasné, že pacient sa len tak neváľa doma, ale plní si svoju pacientskú povinnosť - snaží sa byť užitočný. O tom, aby šetril svoju energiu, a teda zdravie, aby nemusel pomaly každý týždeň chodiť po lieky či predpisy na energetické výživové doplnky, lebo otvor v ústach sa mu zúžil tak, že už neprehltne ani sústo, nemôže byť ani reči. Onko-pacient nie je na to, aby sa liečil. Je na to, aby zvyšoval užitočnosť lekára.
A už vôbec nehovorím o bolesti, ktorou "trpí". To slovo je v úvodzovkách preto, lebo je trpieť je pacientov údel. Má trpieť, aby si zaslúžil niesť hrdý titul "onko-pacient". Lebo inak si tento "titul" nezaslúži a je len obyčajný pacient, čím sa jeho hodnota pre lekára blíži k nule."
Pre niekoho nie sú nuly ani najbiednejší
Adam Ch. sa napriek všetkému usiluje žiť naplno. "Vojto ma po tridsiatich rokoch zobral v rámci Dňa múzeí na Trenčiansky hrad k zrútenému múru. Som sklamaný. Nezničili ho Turci, zničia ho blbci. Toľko neodbornosti (lajdáctva a blbosti) na jednom mieste je "už moc". Hanbím sa za to a je to škoda. Zlodejčina trčí z každého kúta. Nafotil som dôkaz, že na vine vlani spadnutého múra je hlúposť, nedbanlivosť a vôbec kriminálny čin. Teraz spravili to, čo mali urobiť už dávno. Všetci inžinieri, čo tam boli a sú zamestnaní, by to mali zaplatiť. A vrátiť plat. Hanba. Ďakujem, že si vybavila akupunktúru. Idem si teraz ľahnúť. Cítim sa zle, ale keď mi tá pani pomôže od bolesti, prídem aj štvornožky." To napísal potom čo som ho, vidiac mu v očiach ťažko priznávané zúfalstvo a slzy bolesti, presvedčila, že hoci jeho choroba je strašná a ťažkosti sa stupňujú, nemusí trpieť. Existujú predsa ambulancie na liečbu bolesti. V jednej z nich dostal okrem dávky analgetík aj liečbu ľudskosťou. Lekárka sa mu venovala takmer dve hodiny. Odchádzal s číslom jej mobilného telefónu a dovolením, že keby bolo zle, má okamžite volať. Keď sme vyšli z budovy, jej nový pacient sa obrátil, sňal klobúk a poklonil sa: "Konečne naozajstná lekárka."
Výstava
Do maľovania (lebo ako čerstvého šesťdesiatnika ho Slovenská výtvarná únia a Art Club 60 + 80 pozvali na výstavu jubilantov v bratislavskej Umeleckej besede) sa už mohol pustil s menšími bolesťami a s oveľa väčšou chuťou. "Umýval som štetce, bol u obvodného po lieky, kúpiť ľanový olej a jedno plátno 50 x 50 ako luxus k zajtrajšej šesťdesiatke. Včera som robil. Uvidím, čo z toho bude. Maľujem ako zmyslov zbavený. Možno to je tá cesta. Koniec dobrý, všetko dobré? Dáky výsledok to musí dať."
Začas to fungovalo. Povala starého domu znova voňala olejom a terpentínom, pracovný stôl zaplnili farebné tuše a k slovu sa dostali aj pastely. Úľava však trvala tak krátko, že na vernisáž sa už takmer nedostal.
"V duchu stále sedím v aute a cestujem. Najčastejšie do Osrblia (Horehronie vôbec) a Španej Doliny. Čo to znamená? Túžba, alebo že už sa mi to nesplní? Takéto veci mi behajú po rozume a nemôžem ich zahnať. Je to ako muchy, čo ti letia na sklo v lete, keď ideš autom. Zas som v aute. Na lačno toho bolo dosť."
Osrblie a jeho milované Tri vody, kde pred dákymi desiatimi rokmi v rámci výtvarníckeho sympózia vybudoval krásnu studničku s kamenným stolom a miniatúrnym hučiacim vodopádom, som s ním videla len pár dní predtým, ako mu pred rokom objavili prvý nádor. Hoci jeho studničku sme našli zanedbanú (čo ho po zistení, že sa nedostala ani na plagát do súpisu vtedy v Osrblí vytvorených diel dosť zabolelo), bola to príjemná spomienka na čas, keď bolo lepšie, i na samostatnú výstavu kresieb, ktoré vznikli bezprostredne po sympóziu. Pochodujúc potom po haldách v Španej Doline si zaumienil, že sa musí vrátiť a maľovať. A tak môj syn po jeho esemeske zorganizoval výlet.
Prišiel, videl, namaľoval, zúfal si
Správe o ceste do Španej Doliny potešil ako malé dieťa. "Aj dnes som maľoval. Také ružové ruže, čo rastú pred domom. Vyčerpáva ma to. Nech. Len nech to má nejaký zmysel. Dúfam, že aj v Španej voľačo spravím. Budem spať na zadnom sedadle. Nesnažím sa uvažovať o tom, čo je to za stav, tá strašná bolesť a únava, lebo mi to aj tak nepomôže. Len aby som niečo namaľoval. Ináč na tomto svete nemám čo hľadať." To bolo desiateho júna 2004.
Dvanásteho júna sa Špania Dolina sa kúpala v slnku, Adam Ch. si dal za hrsť liekov proti bolesti a potom vychutnával jej krásu. A maľoval. Maľoval, až kým svojím videním zaplnil dve plátna, potom horko - ťažko popregĺgal trochu cesnačky, uložil sa na zadné sedadlo auta a vstal až doma. A na druhý deň napísal: "Myslím, že ma výlet ani veľmi nezničil. Som rád, že sme tam boli - celý realizačný tím. Obávam sa, že už taký tím budem potrebovať."
Už štrnásteho júna večer som sa však dozvedela toto:
"Nechcel by som, aby sa dnešný deň ešte zopakoval. Ani za svet. Prežil som, ale teraz vidím, že sú aj dni na hrane. Neviem, čo je za tou hranou, a ani to nechcem vedieť. Ráno som bol zhrozený, pretože som musel zavolať kamaráta na odvoz na akupunktúru. Bolo mi jasné, že sám ísť nemôžem. Mám hrozný pocit bezmocnosti. Doteraz som také čosi nepoznal. Takto by som nechcel ďalej žiť. Dúfam, že sa to vylepší. Lebo toto nie je život. To je len vegetovanie. Rád by som ešte raz navštívil pani doktorku z ambulancie bolesti."
Podvyživený, vyčerpaný, ubolený
Doktorka R. si všimla, že desať dní, čo sa nevideli, Adama Ch. veľmi schudol. Vyšetrenie krvi ukázalo podvyživenosť a ona začala tušiť, že živiny jeho organizmu čosi zožiera. Začalo sa vyčerpávajúce nastavovanie na lieky na báze opiátov. Podarilo sa to zvládnuť tak, že na vernisáži výstavy sa za čosi vyše pol hodiny stihol aspoň pozdraviť so všetkými rovesníkmi a potriasť si ruky s gratulantmi. Potom zbledol a musel sa rozlúčiť. Našťastie, opiáty o pár dní začali plniť svoju úlohu a Adam Ch. sa mohol s ako-tak znesiteľnými bolesťami vrátiť domov.
"Už sa mi netrasú nohy a vidím svetlo na konci tunela. Doktorkine lieky pomohli. Nezostáva nič iné (nateraz) len čakať. Už som mal aj chuť umyť štetce a (možno) robiť," napísal štvrtého júla, keď ešte nevedel, že v skutočnosti je všetko zložitejšie. Stále nejedol a jazyk mu opúchal tak, že ním už ani nevedel pohnúť. Znova musel na vyšetrenie. "Nezľakni sa. Z onkológie ma poslali na krčné, kde mi povedali, že musím do M, kde ma operovali, lebo v krku sú zmeny. Môže to byť plieseň alebo recidíva. Dúfam, že to bude len tá plieseň. Veď vieš, človek v mojej situácii radšej uverí a uspokojí sa s lepšou alternatívou, najmä, keď ju počuje od ,odborníka´."
Je to pozitívne
Do M sme Adama viezli na druhý deň. Vyšetriť ho museli hmatom, lebo ústa už nedokázal otvoriť takmer vôbec. A tak si lekár, ktorého sme pred rokom nazvali doktor K. natiahol rukavice, povedal, prepáčte, musím to vidieť a skúšal zistiť, čo sa v Adamovom hrdle deje, rukou. Výsledkom bolo neskrývané a neskryteľné zdesenie v očiach, otázka, prečo sme prišli tak neskoro. Adam aj napriek veľkej bolesti zagúľal zúrivo očami a na ceduľku, ktorú schmatol zo stola napísal: "Chodím po doktoroch už tri mesiace! Lenže: ja mám problémy s rakovinou, ale oni s ušami! Sú hluchí !!!" Doktor s pochopením pokýval hlavou a konštatoval, že treba okamžite urobiť cétéčko alebo vybaviť magnetickú rezonanciu. Na moju otázku, či to má vybavovať pacient, doktor K. zaváhal. "Dobre, tak ho prijmeme."
Adam teda zostal v M, no termín na vyšetrenia sa podarilo vybaviť až o dva dni. Snímku robili v piatok. Prešli štyri dni, a v utorok popoludní pacient napísal: "Začína mi to tu trochu liezť krkom. Ráno tu bol frmol, že bude veľká vizita a doteraz nič. Skúsim niekoho chytiť, nech povedia, ako je to so mnou. Keď to má byť zlé, radšej pôjdem domov. Tam by som bol za posledné dni aspoň niečo nakreslil. Ešte počkám, potom uvidím. Stále nič neviem, stále sa nič nedeje, ani vizita nebola, jedného, ktorého mali operovať, poslali naspäť na izbu s tým, že nestíhajú. Málo doktorov..."
V stredu po opätovných otázkach, či sa ešte vždy nič nedeje, prišla zlovestná odpoveď. "Bohužiaľ, deje. Je to pozitívne, zajtra idem k chemoterapeutke. Preto sa mi vyhýbali. Včera večer som sa už naštval, a chytil K. skoro pod krk. Ledva to z neho vypadlo. Takže pre mňa sa začína ďalšie kolo boxerského zápasu."
Slovenské zdravotnícke Kocúrkovo
Okrem vedomia, že nádor recidivoval a stihol za čas všetkých tých jalových vyšetrení narásť v jazyku až na päť centimetrov, sa Adam trápil starosťami, kde vezme lieky proti bolesti. Po týždni v nemocnici sa mu vystupňovali tak, ako pred nasadením morfínových liekov. Lieky, ktoré si priniesol, sa však minuli. V nemocnici mu ich nedali, a ani bezmála týždeň po rozhodnutí, že nasadia chemoterapii, sa s ním nič nedialo. Dozvedel sa len to, že chemoterapia sa nezačne, kým z nádoru nevezmú vzorku a nebudú k dispozícii výsledky histológie. To vraj zvykne trvať desať dní. Pritom bol v M už vyše týždňa a z tumoru mu ešte stále ani nevzali vzorku. "Mám strašné bolesti, zavolaj, prosím, doktorke R., či by nemohla pomôcť ona," napísal v piatok ráno.
Podarilo sa mi stihnúť posledný rýchlik, a Adamovi Ch. som dva a pol bistra potrebných tabletiek a zo päť škatuliek energetického nápoja niesla ja. Doktorka R. pre ne vybrakovala všetky šuplíky a chladničku na oddelení. Hoci v nemocnici mu nepomohli, ako hospitalizovanému pacientovi mu nesmela na potrebné lieky napísať recept.
Kým som na stanici čakala na nejaký vlak späť, lebo na prenocovanie v M mi už rozpočet nestačil, čítala som si Adamovo svedectvo o predošlej noci.
"Začína fungovať POMSTA sestričiek za to, že som sa včera odvážil kritizovať ich spôsob práce a prístup k pacientovi, lebo s nami zaobchádzajú ako s dobytkom. A tak ma aj napriek recidíve karcinómu chcú nechať trpieť viac, než je to potrebné. Na bolesť mi nedali nič. Dovolil si niečo povedať, tak ti to osladíme. Skap, ale podľa predpisov.
Ale kým sa to stane, budem sa sťažovať. Keď z toho nebudem mať nič ja, tak to budú mať ľahšie aspoň tí, čo prídu po mne. Takto to už naozaj nemôže ísť ďalej. Sme chudobná krajina, a nikto nechce, aby sme tu mali nemecký štandard, ale... Treba sa sťažovať, inak budú pacienti trpieť donekonečna."
Zdravý (ani každý lekár či sestra) chorému neverí
Problémy s personálom si Adam zjavne nevymýšľal. Aj predstavitelia bieleho stavu o sebe vedia svoje. Čitatelia Slova si možno spomenú, že v druhom pokračovaní jeho príbehu sa lekárke, poznajúcej pomery, viditeľne uľavilo, keď som ju ubezpečila, že reportáž Ako čo najlepšie zomrieť, nijaký lekár od nich nečítal. "Je to síce z reálneho života," povedala vtedy, "a je to pravda, ale obávam sa, že by to brali ako útok. A potom by mu sestričky už možno nedali ani tú šestku."
Šestka je veľkosť kanyly, ktorej prostredníctvom dýcha pacient po vyoperovaní hrtana. Adamovi predpísal lekár osmičku, a keď sa jej dožadoval, pretože cez šestku, ktorú dostal, sa mu ťažko dýchalo, poklopala si sestrička po čele a odbila ho konštatovaním, že je "italiano". Za rok sa na oddelení nič nezmenilo. Kanyla sa objavila aj v tohtoročných Adamových zápiskoch z nemocničnej noci: "Čo má u nás k dispozícii pacient po vyoperovaní hrtana? Kanylu a dosť. V zdravotníckych potrebách sa nedá kúpiť nič. Ani len kefka na jej čistenie. O radách, ktoré môžu človeku v tejto situácii pomôcť, ani nehovorím. Až po roku som na chodbe našiel nástenku s radami pre pacientov po laryngektómii, ktorú tam dala nejaká študentka. A ostatné pomôcky? Škoda spomínať Akú šancu, že ho iní berú ako normálneho, má človek, ktorý namiesto rozprávania "grgá"? Vie si vôbec niekto predstaviť, čo znamená prísť o možnosť komunikovať, argumentovať, používať to, čo človeka robí človekom: REČ? Nevie, ani nechce. A preto želám všetkým, ktorí aj napriek vzdelaniu a rokom skúseností nemajú záujem pochopiť tých ubiedenejších a slabých, aby na tom boli tak isto ako ja. Nie z pomstychtivosti, ale len na obranu nás, čo sme sa ocitli na druhej strane barikády. Ináč sa nič nezmení. Želám si to v mene tých, čo sa dostanú do tejto jamy súčasnej neľudskosti po mne. Aby sa im nestalo čo mne, že keď som v apríli-máji doma onkológii opakovane žiadal o CT krku, bolo mi povedané, že je to zavčasu... (Aj keď som vedel, že ma čudne začína bolieť hlava, zle sa mi prehĺta a ťažko hovorí.) Ten nádor nemusel mať 5 cm (alebo viac, lebo to platilo pred týždňom, a za ten čas, čo som v M, so mnou nikto neurobil nič!) Kto je za to zodpovedný?"
Komplikované pomery pacifikujú
A neraz je to účel. Adamovi Ch. sa napokon podarilo vybojovať si rýchle nasadenie chemoterapie aj bez histológie, takže získal dva týždne času. Aký význam to bude mať pri dovtedajšom otáľaní všetkých lekárov s výnimkou tej, pred ktorou sa poklonil, lebo ho jediná vnímala ako trpiacu bytosť, ktorej treba pomôcť bez zbytočných prieťahov, ukáže čas. Čas, ktorý plynie medzi jednotlivými dávkami chemoterapie, vypĺňa náš pacient zápiskami, ku ktorým neskôr pridá kreslenie a maľovanie. "Ide to pomaly. Dnes som bol na chemo od ôsmej tri hodiny čistého času. Fľašky sa striedali ako na páse. Sestry z chemooddelenia sú milé, aj lekárka. Včera, keď som sa vrátil na obed, niečo som zjedol a spal až do rána. S prestávkami, keď ma prezliekali (posteľ aj pyžamo) Mal som cez 39 stupňov C. Žijem, ale zle. Spím, jesť nemôžem a len ide zo mňa. Zažil som strašný víkend, Potrebujem všetky palce sveta. Viac písať nevládzem."
Tieto slová majú dátum 26. júl 2004. Potom, keď sa Adamovi uľavilo, napísal ešte, že žitie je predsa len zázračné a začal terapiou oslabený organizmus trénovať na chôdzu. Kým pôjde do M na kontrolu, aby podľa výsledkov určili, kedy a ako budú pokračovať v chemoterapii, chce žiť. A maľovať. Doktorka R. mu už mohla predpísať lieky a sľúbil jej namaľovať kus farebného života. Pretože ona, ako jedna z mála, robí všetko pre to, aby ho jej pacienti mohli ako krásny vnímať aj keď bolí.
Život Adama Ch. aj vďaka nej pokračuje aj výtvarnícky. Aj keď si za svoje kresby jedlo ani lieky kúpiť nemôže, a aj na plochy, papiere, farby a tuše si stále musí požičiavať, lebo invalidný dôchodok mu ešte stále nevyplácajú. Maľovanie a kreslenie mu však pomáhajú necítiť sa ani v tých najťažších chvíľach neužitočný a zbytočný. Škoda, že tým, ktorí naozaj neužitoční sú, ich zbytočnosť vôbec neprekáža.
Vyšlo 18. augusta 2004 v týždenníku Slovo