Milan,

nikdy ťa nezaujímali slová, lebo podstatné sú podľa teba skutky. Ale prišla chvíľa, keď sú slová jediným možným skutkom, ktorý ešte možno urobiť, aj keď ich už nemôžeš počuť ani čítať.

Jeden z tých, ktorí dostali správu, že od prvého dňa roka 2005 sú už na tomto svete s nami len tvoje obrazy, odpísal, že keď prišla tá esemeska, práve sedel pred tvojou kyticou a uvažoval, aká z toho obrazu vyžaruje úžasná energia.

Povedal tým takmer všetko.

Tvoj život bol naozaj ako úžasná energia, z ktorej si čerpal neraz až s nadľudským úsilím, bez obmedzení a bez ohľadu na následky. V dobrom i zlom. V boji so svojimi neduhmi aj chorobou, čo ti vzala možnosť pokračovať v práci.

Akékoľvek šetrenie čohokoľvek a čímkoľvek si pokladal za mrhanie životom, ktorý si vnímal ako nesmierny dar. A veril si, že ti bol dopriaty preto, aby si ho prežil naplno. Bez ohľadu na všetko a všetkých, do dna, až po okraj a keby bolo treba, aj za hranicu možného.

Období, keď si žil až za touto hranicou, nebolo málo.

Ale aj vtedy, keď si nezvládal zápas so sebou samým, snažil si sa každú voľnú plochu, čo sa objavila v tvojej blízkosti, premeniť na obrazy.

Aj vtedy si sa usiloval nasávať z kníh, filmov, z hovoreného slova a najmä z hudby, ktorá ťa musela obklopovať za každých okolností a všade.

Aj vtedy si sa snažil mať okolo seba ľudí, ktorých si mal rád.

A bolo ich v tvojom živote dosť. Pretože si bol pozorný a diskrétny (aj keď často zničujúco nekompromisný) poslucháč upriamujúci k starej pravde, že oklamať možno hocikoho, len nie seba.

Tú svoju pravdu si staval pred seba ako bojový štít. A kým väčšina z nás si názory, o ktorých vieme, že by nám mohli narobiť nepríjemnosti či nepriateľov, hundre len ticho popod nos, ty si ich vyslovoval pred adresátmi, nahlas, jasne a priamo. Bez ohľadu na následky. Na následky pre seba aj pre druhých.

Taký priamy a jasný si bol, aj keď sa v tebe po ťažkom zákroku, čo mal zastaviť zhubné ochorenie, začala ozývať recidíva. Nikto okrem teba a pár najbližších ju veľmi nebral na vedomie, lekári najmenej. Možno aj preto, že si odmietal vystavovať na obdiv bolesť.

Často si však pokojne a vecne hovoril: „Ja tu už dlho nebudem.“

A ak si aj mal strach z toho, čo príde, vedel si ho majstrovsky ukryť. Presnejšie, neakceptoval si ho. Hovorieval si, že strach oslabuje, a ty si slabosť zo svojho života programovo vylúčil.

Pravda, len vlastnú. Slabosť tých, ktorí potrebovali pomoc, ťa vždy pohla k činu. Hoci sám si mal problémy, pokladal si za poctu darovať obraz napríklad na dražbu, ktorej výťažok mal pomôcť hendikepovaným deťom.

A vedel si dávať aj iné a inak. Tak, že aj drobnosť sa v tvojich rukách premenila na bohatstvo. Pretože si dával predovšetkým cit. Cit, ktorý tými okolo vždy lomcoval.

Dával si prirodzene, ako potrebu dýchať. Rovnako ako vodu kvetom, svetlo zátišiam a portrétom, vzduch krajinám, nehu kresbám, lásku ľuďom.

Lásku so všetkým, čoho si bol schopný, aj s trápeniami. Lebo si vravieval, že k tej ozajstnej patrí aj bolesť a ťažkosti.

Na piedestáli lásky pritom okrem manželiek Márie a Sylvie stála predovšetkým tvoja dcéra Hanka a tvoja mama, ako zosobnenie ženského fluida predstavujúceho v tvojom ponímaní tajomné ohnisko života.

A život si miloval so závideniahodnou intenzitou, ale aj s pokorou, aká je človeku dopriata len zriedkavo. Najmä v posledných mesiacoch si hovorieval, že na svete a v živote je naozaj dôležité len to, že ráno vyjde slnko, rozospievajú sa vtáky a na jar sa rok čo rok zopakuje zázrak zmŕtvychvstania prírody.

Možno preto pre teba tak strašne veľa znamenali Vianoce, ktoré sú akousi pritajenou, ešte spiacou jarou v nás a narodením čohosi lepšieho.

S prípravami na ne si v duchu začínal, už keď sa začali červenať jarabiny.

Lebo vo Vianociach sa pre teba koncentroval život. Zrodenie nového aj stmelenie rodiny, ktorá mala pre teba až starozákonne dominantný význam.

Vo Vianociach si hľadal svoj pokoj, pohodu aj každoročné roziskrenie a oživenie starých tradícií, ktoré si dodržiaval až s posvätnou obradnosťou úctou.

Vianoce pre teba znamenali stretnutie s detstvom, so spomienkami na milovaného otca, synčeka Vladka i brata Jana, stretnutie s najbližšími, dcérou Hankou, vnukom Samkom a jeho otcom Vladom, a aj s miestnou i rodinnou tradíciou. Ale aj s priateľmi. S ozajstnými kamarátmi, ktorí ťa mali radi a boli ti nablízku vždy, nielen vtedy, keď ti bolo dobre. Bratanec Vlado Kukulský s manželkou Gabikou, mamou a celá jeho rodina, Vlado Kalač, Vojto Tichý, Peter Marček, Michal Popaďák, môj Jerguš, Grétka Blicklingová a jej sestra Beatka, ktoré sa o teba starali viac ako profesionálne až do úplného konca. A sviatky, to bolo pre teba predovšetkým chystanie pohody.

Nebolo to inak ani Vianoce roku 2004. Napriek všetkým prognózam lekárov si ich pre svoju rodinu s výdatnou pomocou príbuzných a priateľov urobil také, ako keby si bol zdravý. A obdaroval si nás najvzácnejším darom, aký bol v tej chvíli možný. Svojou prítomnosťou.

Energiou, ktorá z teba napriek všetkému vyžarovala, teplom z tradičných kachieľ i zo srdca, štafetou tradície, schopnosťou ruvať sa o dôstojnosť každého svojho kroku. A ponúkol si nám aj svoj príklad schopnosti byť napriek všetkému a všetkým stále samým sebou a vlastnú podobu mravnosti, ktorú si vyznával bez ohľadu na práve módnu morálku.

Ale citom, vášňou a energiou, ktoré jediné podľa teba po sebe zanechávame, keď opúšťame svet, si nás vrchovato obdarúval najmä vo svojich obrazoch.

V obrazoch, čo ako som napísala v sprievodnom texte k jednej z tvojich výstav, sú ako magnet. Ak sú nablízku, nemožno sa na ne nedívať. A čím viac sa človek díva, tým viac ho vábia. Ako túžba, ktorá Alicu z krajiny zázrakov lákala uvidieť, čo je za zrkadlom.

Vábia objaviť, aký zážitok prinesie Chvílovo videnie chvíle, v ktorej sa obraz, plný zdanlivo celkom obyčajných vecí, rodil tentoraz. Lebo už dva pohľady po sebe stačia, aby sme zbadali, že ten istý tvoj olej, pastel, či kresba tušom, sú zakaždým iné.

Odpovedať na otázku, prečo je to tak, sa nedá. Ich fluidum je nedefinovateľné. Pri každom pohľade človeka pohltia. Zmocnia sa jeho vnímania a zavedú ho hlboko do krajiny, o ktorej možno doteraz veľa nevedel. Tvoje farebné zážitky mu ju odkryjú, prinesú uvoľnenie a zvláštny pokoj pozývajúci hľadať, čo je za zrkadlom. A každý, kto sa na ne zadíva aj so spomienkou na Teba, Milan, pocíti možno silu a hĺbku tvojho číreho vnútra, ktorým si zostal s nami.

Keď si sa v prvý deň tohto roka pobral tam, kde už nič nebolí, nepodarilo sa mi zavrieť ti oči. Akoby si aj po poslednom výdychu chcel povedať, že pre výtvarníka je prvoradé dívať sa. A na um mi zišla posledná esemeska, ktorou si odpovedal na moje starosti, či na tieto Vianoce stihneme pripraviť všetko, ako sa patrí. Napísal si: „Keď Boh dá, stihneme všetko, čo treba stihnúť, aj po smrti. Bozkávam. M.“

Podarilo sa. Vianoce boli, aké si ich chcel mať a oči si si nedovolil dať zatlačiť, ako by si sa aj z večnosti chcel dívať na svet, ktorý si tak miloval.

Vždy si život vnímal s otvorenými očami a nikomu, ani sebe, si ich nikdy nedovolil prižmúriť. Ani vtedy nie, keď to bolo navonok žiaduce.

A tak si s otvorenými očami tento svet aj opúšťal. Ako by si aj v poslednej sekunde hľadal svoje túžby, o ktorých si tvrdil, že nás jediné posúvajú dopredu. Ani nemusia byť naplnené, hlavne, že sú.

Mnohé v živote sa ti na tomto svete naplniť nepodarilo. Azda ti to vyššia moc, ktorú jedinú si bezvýhradne rešpektoval, dožičí v krajine za zrkadlom.

Želám ti to za všetkých, čo ťa mali radi.

Marta Moravčíková

Milanova mama, Hankina babka, Samkova prababka,

svojho tretieho syna, ktorý veľmi chcel, aby ste svoj život dožili tam, kde vám spolu s ním postavil strechu nad hlavou jeho otec, váš nebohý manžel Jozef, ste prežili len o trinásť dní. Keď mi to sestrička z Dubnice oznámila, povedala, že je to, ako keby si vás k sebe Milan zavolal.

Milan naozaj veľmi chcel, aby vám bolo dopriate dožiť svoj život v dôverne známom prostredí, s ním. A čo ako sa zhoršovala vaša choroba vyžadujúca denne dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť, hoci ho viacerí odrádzali, bol odhodlaný starať sa o vás za každú cenu, aj bez vystriedania. Vďačne prijal len pomoc od Grétky Blicklingovej, ktorá vás chodila kúpať, keď som ja prestala mať istotu, že by som vás udržala, keby ste sa mi vo vani pošmykli, a jeho pomoci ste sa ostýchali. Vtedy, keď si Milanova zlovestná diagnóza vyžiadala okamžitú operáciu, odmietol vás nechať v nemocnici, kde mu vyčítali, že vás už dávno nezveril do ústavnej opatery, a začal hľadať iné riešenie.

Za nijakú cenu vás nechcel nechať napospas necitlivým ľuďom. Lebo podľa neho ste si zaslúžili čosi lepšie. Neraz ste síce na seba navzájom vyleteli, vari preto, že ste si boli povahami blízki, ale kdesi hlboko, kam človek nedá nazrieť nikomu, a najmenej možno sebe samému, vás spájalo veľmi silné puto.

"Nechaj, mama, netreba, ty si sa už v živote dosť narobila, zaslúžiš si, aby sa ti klaňali," počula som ho raz povedať vo chvíli, keď nevedel, že má náhodného svedka.

Kľačal vtedy pri vašich nohách a skúšal, či voda, ktorú pripravil, aby si, ubolené oddýchli v teplom kúpeli, nie je prihorúca. A vy ste namietali, aby nechal, lebo ste ešte chceli umývať riad. Po jeho chlácholivých slovách ste akosi začudovane dodali, ako ste si nikdy nemysleli, že to bude práve on, kto sa bude o vás tak starať a ďakovali ste mu za to.

Ale on znova namietol, že ďakovať netreba, ďakovať majú deti, a najlepšie tak, že sa postarajú o rodičov; tak to má v živote byť. A vy, tak, aby to nepočul, ste zase zavše šepkali na jeho adresu mne, že Milanko je dobrý chlapec, aj variť vie...

Žiaľ, mnohé o ľuďoch okolo seba spoznáme a objavíme, až keď už nie je veľa času, aby sme si svoje objavy užili.

Milan sa vám za obrovské množstvo práce, ktorou ste sa zapísali do života svojich blízkych, usiloval spríjemniť posledné roky života aspoň dobrým jedlom, a ako hovorieval onakvými maškrtami či dobrým vínom, výletmi do prírody alebo prechádzkami po hrádzi, kam ste chodievali pozerať kačičky. Nie vždy ste si hrkútali, neraz to aj zaiskrilo, ako vždy, keď sa stretnú silné povahy. Ale o tom, aké to bolo hlboko vo vašich dušiach, veľa hovorili Milanove vrúcne bozky na čelo vždy, keď na pár dní odchádzal na maľovaciu cestu a váš rozžiarený úsmev, keď sa odtiaľ vrátil. Obdivovala som to.

Milan často spomínal, ako veľmi ťažko ste v živote robili. Najprv, keď ste slúžili, potom, keď ste boli zamestnaná, najviac azda v Merine, ale aj keď ste sa starali o deti.

Vaša vnučka Hanka spomína, že vie, kde a kedy ste sa narodili, že to bolo v Tvrdošovciach pred bezmála deväťdesiatjeden rokmi, ale že si napríklad nepamätá, koľko ste mali sestier, ktorých už tiež niet, ani veľa iného. Vie len, že ste ako mladučká slúžili v Bratislave, kde ste sa zoznámili so svojím budúcim manželom, ktorý tam vojenčil. Iní z rodiny tvrdia, že to bolo inde, ale to napokon nie je dôležité. Dôležité je, že ste svojho Jozefa takmer až do konca spomínali ako dobrého človeka, s ktorým bolo vždy veselo.

Keď ste sa minulý týždeň pobrali za svojimi štyrmi chlapmi, vnučka Hanka hľadala fakty z vášho života. A to, na čo si spomenula, povie o vás najviac a najlepšie, lebo sú to spomienky plné lásky.

"Viem," napísala mi, "že babka s dedkom chovali sliepky a králiky a že babka chodievala k Váhu, ku kanálu na trávu a hlavne na púpavy, že ich vyrezávala nožom, ale chodievala sa tam, ako spomínala suseda pani Lukáčová, aj umývať v ľadovej vode.

Viem, že chodili s dedkom na Šumavu a jemu sa tam strašne páčilo a túžil sa tam usadiť. To, že mala babka rada dobré biele vínko, dobrú kávu (a veľa) a pekné veci, že bola veľmi robotná, chodila upratovať, aj keď už bola v dôchodku, a že ešte takmer v deväťdesiatke rýľovala záhradu, vieš aj ty," pripomenula mi Hanka a dodala, že babka robila aj výborné kysnuté koláče, slané syrové oplátky, opitých huncútov a veľa iných dobrých jedál, napríklad zaprážané polievky.

"Babka bola prvá," spomína Hanka, "kto ma po príchode z pôrodnice kúpal - všetci ostatní sa báli. Bratislavský dedko sa strachoval, že bábätku natečie voda do uší a babka ho upokojila: ,kade nateče, tade aj vyteče´.

Babka mala kopec povestných hlášok, v rámci toho, že si do konca života zvykala na slovenčinu. V obchode si pýtala "tý pehavé rožky" (grahamové), detskú súpravu kozmetiky Nivea ako "nivea-šeličo" a neraz konštatovala, že všetko má svoju medzeru...

Strašne rada sa smiala, a keď hrali karty, nerada prehrávala... Babka celý život trpela ekzémami a jeden lekár jej povedal, že má pokožku citlivú ako šľachtičná. Bola to pravda, ale ona robila v Merine ako nešľachtičná pri tých strašne ťažkých pletacích strojoch, a spomínala, že keď v rozhlase hrali Oči má sněhem zaváté, vedúci dal zastaviť robotu, a všetci "vo vytržení" počúvali."

Tú pieseň, aj veľa maďarských piesní, ktoré ste si pamätali z mladosti, ste babi, spievali aj mne a spomínali ste pritom na staré časy.

Zo spomienok na deti vám azda zostali v pamäti len tie krajšie, hoci ich osudy vás nezasiahli vždy láskavo.

O prvého synčeka ste prišli, keď bol ešte maličký, druhý zahynul pri nehode, tretieho ani nie pred tromi týždňami skosila rakovina, syn dcéry Terézie René, ktorého ste vychovali, sa z vášho života tiež stratil nevedno kam. Nadlho potom zostal iba syn Milan, a po jeho smrti už len vnučka Hanka, pravnuk Samko, švagriná Hedviga, rodina Kukulských, dcéra, bývalé nevesty, priateľky a piesne.

Spievavali ste vraj aj v Dubnici, odkiaľ ste sa už nechceli dať odviesť ani na výlet a ustavične ste chceli ísť za rodičmi. Nikto vám nedokázal vyhovoriť, že ich už medzi nami dávno niet. Nikto nepochopil, čo už vedelo vaše podvedomie - že vy ste sa už vydali na cestu k nim a že si v duchu už dávno nielen spievate o očiach zaviatych snehom, ale časť textu obľúbenej piesne pripájate k modlitbe pre svojho najvrchnejšieho sprievodcu životom:

"Prosím vás, pane průvodčí, zastavte vlak, už je to tak, nemohu dál."

On vás vyslyšal a váš vlak zastavil.

Manžel má pre vás tam, na konečnej stanici iste nachystanú dobrú náladu, prvý synček milý detský úsmev, syn Ján čašu vína a Milan tak, ako často aj na tomto svete, už istotne pripravil hojivý fussbad.

Oddýchnite si, babi, oddýchnite si, pani Chvílová.

Marta Moravčíková

Trenčín 20. januára 2005